Vo chvíli, keď som vyšiel z Van Goghovho múzea, cítil som v duši pokoj. Pôvodne som si myslel, že budem ohromený, zasiahnutý farbami a dojatý príbehmi, ale to, čo mi skutočne zostalo, bol hlboký pocit pokoja. Žltá farba slnečníc nebola jasná, ale horiaca; pohľad v očiach autoportrétov nebol šialený, ale plný odhodlania žiť. Až keď som stál pred obrazmi, pochopil som, že nebol génius, ktorý sa zrazu objavil, ale človek, ktorý si napriek chaosu a nepochopeniu stále vybral tvoriť. Jeho 37 rokov života nebolo takmer vôbec uznaných trhom; no o sto rokov neskôr sa stal dôvodom, prečo nespočetné množstvo ľudí špeciálne letí do Amsterdamu, aby ho uctili. Ten pocit časového posunu bol veľmi šokujúci. Umenie nie je technika, ale extrémna úprimnosť. Nie je to o úspechu alebo neúspechu, ale o tom, či ste „odovzdali samých seba“. Keď som vyšiel z múzea, mesto bolo stále rušné, ale v mojej duši pribudla nová hĺbka. Hodnota cestovania možno spočíva v tom, že v nejakej výstavnej sále zrazu uvidíte samých seba.