Strávil som zábavný a naplnený deň. Bol som vraj len druhý Japonec, ktorý sa zúčastnil tohto zájazdu.
Ráno ma v hoteli vyzdvihla Somya, učiteľka varenia, a išli sme na trh. Na trhu sme sa dozvedeli o bežne používaných ingredienciách v thajskej kuchyni. Zdalo sa, že si tam môžeme kúpiť aj raňajky. Po príchode do Casa de Mango nám ponúkli uvítací čaj. Prehliadli sme si záhradu a nazbierali bylinky, koreniny a zeleninu do košíka. Na kurze varenia bolo možné vybrať si niektoré jedlá a keď som povedal, že nie som zvyknutý na pikantné jedlá, prispôsobili mi menu. Pripravili sme päť jedál v hygienickom prostredí a s radosťou sme si ich vychutnali pri rozhovore s ostatnými účastníkmi zájazdu a Somyou. K dispozícii bola aj voda a káva po jedle. Ak sme jedlo nedojedli, mohli sme si ho vziať so sebou. Po obede bolo veľmi príjemné zdriemnuť si v hojdacej sieti v záhrade.
Sloní útočisko som vnímal ako miesto, kde môžu byť slony čo najslobodnejšie. Najprv nám dali prezliecť sa na toalete. Po vypočutí si informácií o slonoch a dôležitých upozorneniach (nestáť priamo za slonom, nestáť pred tvárou slona, keď žerie kukuričné stonky, nenútiť sa dotýkať jeho tváre, ako dávať maškrty, staršie slony sú zvyknutejšie ako mladé slony atď.) sme si každý vzali tašku s maškrtami (cukrovou trstinou) a presunuli sa k rieke. Podávali sme maškrty podľa pokynov mahouta (ošetrovateľa slonov). Urobili nám aj fotografie a videá. Potom sme nasledovali mahouta a podávali maškrty slonom v lesnej oblasti a pozorovali ich. Raz sme si oddýchli a dostali studenú vodu. Potom sme pomáhali slonom pri kúpaní (dobrovoľné, závisí od nálady slona). Nakoniec bol pripravený Khao Soi, melón a ananás (štýl „vezmi si, koľko chceš“).
Čo si vziať so sebou: repelent proti hmyzu, bunda (dodávka s klimatizáciou), sandále a uterák (ak chcete pomôcť slonom pri kúpaní).