Vo chvíli, keď som vstúpil do kostola, som si pôvodne myslel, že uvidím len svetelnú šou, ale namiesto toho som mal pocit, akoby som vstúpil do dialógu o „čase“. Kamenné múry, pôvodne chladné a masívne, niesli stovky rokov modlitieb a histórie, no keď sa rozsvietila projekcia, steny začali prúdiť, akoby v nich dýchal život. Tie svetelné vzory, podobné nervovým sieťam, sa rozprestierali po klenbách a šplhali po stĺpoch, pripomínajúc praskliny v čase a textúry pamäti.
Najviac šokujúce neboli oslnivé farby, ale okamih striedania tmy a svetla. Keď bol priestor takmer pokrytý sivobielymi čiarami a len oltár jemne žiaril zlatým svetlom, zrazu som pochopil, aký je to pocit „úcty“. Nebol to útlak spôsobený samotným náboženstvom, ale pocit malosti človeka pred obrovskou históriou a vesmírom. Technológia nezničila posvätnosť, ale skôr jej pridala novú vrstvu jazyka, vďaka ktorej bola starobylá architektúra znovu pochopená.
Keď som zdvihol hlavu, cítil som sa, akoby som stál na časovej osi. Hore bolo prúdiace svetlo, dole tichý kameň, a na mieste, kde sa stretávali, som bol ja v tomto okamihu. Táto svetelná šou ma prinútila zamyslieť sa nad tým, že ľudia vždy hľadajú vieru rôznymi spôsobmi v rôznych generáciách. V minulosti to boli fresky a sochy, teraz sú to projekcie a lasery, ale podstata sa nezmenila – stále túžime byť osvetlení svetlom.
Keď som opúšťal kostol, neponáhľal som sa fotiť viac, ale nechal som si ten pokoj v srdci. Možno skutočný šok nie je v tom, aký nádherný je obraz, ale v tom, že ma to na chvíľu zastavilo a umožnilo mi znovu precítiť vzdialenosť medzi mnou a svetom.